Rela Chábová

5S2A4536 copy.png

Ako malej školáčke mi bola jasná jedna vec – to, ako nás v škole učia, nie je v poriadku. Niesla som si v sebe jasné poznanie, ako má vyzerať “škola”, aby bola v súlade s človekom a životom. To mi pomáhalo nevzdať sa pri putovaní nie-priateľským vzdelávacím systémom, aby som ho zavŕšila učiteľským diplomom.

Keď som začala po r. 1989 učiť, mala som možnosť prinášať zmysluplné zmeny do škôl, v ktorých som učila.

Až s vlastnými deťmi sa však začala napĺňať moja dávna predstava. Učili sme sa spolu doma a našimi učiteľmi bolo prostredie okolo nás: lesy a polia, záhrada pri dome, keramická a textilná dielňa v susednom ústave, miesta, ktoré sme navštívili, kozia farma, ktorú založil môj muž s ďalšími nadšencami a slúžila ľuďom s postihnutím z ústavu, aby sa zoznámili s bežným životom. Učili a obohacovali sme sa navzájom. Naše deti boli spokojné, radostné, samostatné, užitočné a zodpovedné. Ich ďalšie roky na druhom stupni ZŠ a strednej škole ukázali im i mne, že učenie v základe teoretické je natoľko odtrhnuté od skutočného života, že im namiesto radosti z poznania prinášalo predovšetkým stres

a únavu. Zmysel toho, čo sa učili, im často zostával dôkladne ukrytý. A ťažko potom nachádzali zmysel svojho súčasného bytia na Zemi.

 

Dvůr Sofie je pre mňa možnosťou spoluvytvárať tu na Zemi miesto pre činorodý život ľudí v rôznom veku, s rôznymi darmi v súlade so Zemou, s ľuďmi, s prírodnými bytosťami a so sebou.